Primár Milan Kulkovský: Lekár by sa mal starať o ľudí aj mimo nemocnice

„Pandémia neviedla ľudí k pozitívnej zmene postoja k svojmu zdraviu. Skôr naopak. Mnohí prestali lekárom dôverovať a odbornú pomoc vyhľadávajú často až vtedy, keď už je neskoro. Ako internistu ma hnevá, keď pacienti po tom, čo im zachránime život, doma prestanú užívať lieky a dodržiavať režimové opatrenia.“

O tom, ako zvládol v mladom veku prijať pozíciu primára na internom oddelení, ale aj o tom, prečo sa rozhodol ostať na Slovensku, čo si uvedomil počas pandémie a čo mu pomáha odreagovať sa od každodenných starostí, sme sa porozprávali s primárom interného oddelenia NsP Považská Bystrica MUDr. Milanom Kulkovským.

• Prečo ste si ako špecializáciu vybrali práve internú medicínu?

Vždy som sa pri dôležitých rozhodnutiach snažil myslieť nie len rozumom, ale aj srdcom. Tak to bolo aj pri výbere špecializácie. Najskôr som si odpovedal na otázku, či sa chcem venovať operačnému, alebo neoperačnému odboru. Keďže mám dlhodobo problémy s chrbticou a dlhšie státie mi robí problém, operačné odbory som zo svojho rozhodovania vypustil hneď na začiatku. Potom stačilo k rozhodnutiu absolvovať povinnú prax na internom oddelení v NsP Trstená a rozhodovanie bolo jednoduché. Aj vďaka vtedajšiemu primárovi Dr.  Koštekovi, ktorý sa mi venoval, som si vnútorné lekárstvo zamiloval. Je to veľmi ťažký odbor, no svoje rozhodnutie som nikdy neoľutoval.

• Primárom ste sa stali v pomerne mladom veku. Ako spätne hodnotíte toto rozhodnutie, aké prekážky ste museli zdolať a čo vám to dalo do života?

V žiadnom prípade nebolo mojou ambíciou stať sa tak skoro primárom interného oddelenia, keďže som si veľmi dobre uvedomoval, o akú ťažkú pozíciu ide. V tom čase končil ako primár Dr. Pružinec, ktorý oddelenie viedol dlhé roky a bol mojím mentorom. Urobil zo mňa po odbornej stránke to, čím som dnes, za čo som mu veľmi vďačný. Viacerí kolegovia mi vtedy prejavili dôveru a oslovili ma, aby som sa prihlásil do výberového konania. To som vyhral a na jeseň 2015 sa tak môj život zásadne zmenil. Môj primariát bol, žiaľ, takmer od začiatku spojený s množstvom zmien a prekážok, ktoré mne aj celému kolektívu veľmi sťažovali prácu.  

Najskôr prestalo samostatne fungovať pľúcne oddelenie našej nemocnice, jeho lôžka a personál sa natrvalo pričlenili k internému oddeleniu. Rozhodnutie zrušiť pľúcne oddelenie v Považskej Bystrici považujem za veľmi zlé. Následne koncom roka 2016 došlo k ešte zásadnejšej zmene, ktorá významným spôsobom ovplyvnila a stále ovplyvňuje chod nášho oddelenia. Bolo definitívne zrušené interné oddelenie v NsP Ilava. Pre naše oddelenie to znamenalo to, že sa náš spád zo dňa na deň zväčšil o niekoľko desiatok tisíc obyvateľov. Bez navýšenia počtu lôžok a personálu sme sa zrazu museli starať o značne zvýšený počet pacientov. V priemere sa nám zvýšil počet ukončených hospitalizácií približne o tretinu. Bola a je to obrovská záťaž. Zvládali sme to a zvládame len vďaka obrovskej pomoci každého jedného člena kolektívu interného oddelenia. 

Denne prijímame aj prepúšťame veľké množstvo pacientov. Museli sme tomu prispôsobiť manažment vyšetrení a liečby. Úprimne, ak by som tušil, čo v roku 2016 nastane, pravdepodobne by som sa funkcii primára snažil vyhnúť. Ale počas tohto obdobia sa udiali aj pozitívne veci. Oddelenie sa nám podarilo z veľkej časti obnoviť, od nábytku pre pacientov po lôžka. Časť Interné oddelenie 2 je kompletne zrekonštruovaná, nakúpili sme nové prístrojové vybavenie. Pripravený je projekt rekonštrukcie a rozšírenia našej jednotky intenzívnej starostlivosti (JIS). Vďaka sponzorom sme skultúrnili a zrekonštruovali lekárske izby a vybudovali seminárnu miestnosť. Za dôležitú tiež považujem výchovu mladých lekárov, z ktorých časť už pôsobí samostatne v špecializovaných ambulanciách. 

Ak to mám celkovo zhodnotiť, funkcia vedúceho lekára ma veľmi veľa naučila, som za túto skúsenosť veľmi vďačný, no mám pocit, že ak v slovenskom zdravotníctve nedôjde k zásadným zmenám, čoraz menej ľudí bude mať záujem byť zodpovedný za niečo, čo človek nedokáže ovplyvniť ani pri najväčšom úsilí.

• Aké problémy aktuálne riešite na oddelení, čo vás najviac trápi?

Tie najvážnejšie problémy som už z veľkej časti opísal. Aktuálne je to, pravdaže, nedostatok personálu, najmä sestier a lekárov. Situácia sa nezlepšuje, skôr naopak, zhoršuje. Z môjho pohľadu je ale naším najväčším a dlhodobým problémom nedostatočný počet lôžok na taký veľký spád, aký máme. A to aj napriek tomu, že sme pravdepodobne najväčšie interné oddelenie na Slovensku (101 lôžok na jeden primariát). Je to spôsobené aj tým, že na rozdiel od väčších nemocníc končia na našom oddelení aj pacienti, ktorí sú v iných nemocniciach hospitalizovaní napríklad na pľúcnom, geriatrickom, infekčnom, onkologickom, urologickom, hematologickom či ORL oddelení. Výsledkom je preťaženosť personálu a jeho postupné vyhorenie.

• Koľko ľudí máte vo svojom tíme a podľa čoho vyberáte nových kolegov? Ktoré vlastnosti sú u lekára pracujúceho na internom oddelení najdôležitejšie?

K môjmu tímu patria okrem lekárov aj sestry, praktické sestry, asistentky a upratovačky, spolu nás sú desiatky. Lekárov je len niekoľko. Jedna vec je „papierový stav“, v ktorom sú zarátaní aj tí, ktorí dlhodobo na oddelení nie sú, napríklad z dôvodu plnenia si materských povinností, a druhá vec je denná realita. Za ideálne považujem prítomnosť štyroch ošetrujúcich lekárov na 35-lôžkové oddelenie. Ideálne ale neznamená reálne, žiaľ. Doteraz som dal šancu každému, kto prejavil záujem pracovať na internom oddelení. Len výnimočne sa stalo, že som kolegyni alebo kolegovi musel poradiť, aby skúsili iný odbor. Skôr sa stáva, že si absolvent po nástupe na oddelenie po nejakom čase uvedomí, že jeho výber nebol správny, a sám odíde. Väčšinou kvôli náročnosti práce lekára interného oddelenia. Vydržia len tí najodolnejší. Niektorí s predstavou toho, že si „odkrútia“ povinnú prax na internom oddelení a po špecializačnej skúške odídu. Tých, ktorí chcú pracovať na internom oddelení dlhodobo, je ako šafránu. 

• V súvislosti s nedostatkom personálu – aký je váš názor na novelu Trestného zákona, ktorej súčasťou bolo zavedenie nového trestného činu – ohrozenie poskytovania zdravotnej starostlivosti?

S týmto bodom vychádzajúcim z memoranda nesúhlasím, i keď jeho podstate rozumiem. Kriminalizácia manažmentu alebo jej náznak nič nevyrieši a zbytočne naruší vzťahy v nemocniciach. Sám ako vedúci lekár viem, že aj keď by som veľmi chcel, niektoré veci neovplyvním. Jednou z nich je personál a jeho nedostatok. Pri podobnej metodike by z dôvodu dlhodobého zanedbávania zdravotníctva malo skončiť s obvinením množstvo slovenských politikov.

• Aká je vaša vízia pre oddelenie na najbližšie roky? Čo by ste chceli dosiahnuť?

Každý jeden primár ktoréhokoľvek oddelenia má predovšetkým jednu víziu, sen. Mať dostatok personálu na to, aby mohol vykonávať svoju prácu najlepšie, ako vie, a s ľuďmi, ktorí to cítia rovnako. Pre slovenské zdravotníctvo nie je dobré, že sa dlhodobo zanedbávala personálna politika. Do nemocníc sa tak dostali aj ľudia, ktorí by sa medicíne a starostlivosti o ľudí nemali venovať. Inak sa správate, ak je o vaše miesto záujem, a inak, ak viete, že ste prakticky nenahraditeľný. Absencia súťaže pôsobí kontraproduktívne na kvalitu. Lukratívne odbory a veľké nemocnice si možno vyberať môžu, my túto možnosť nemáme. Nehovoriac o niektorých súkromných projektoch, ktoré ponúkajú nielen vyššie platy, ale aj prostredie, za ktoré sa personál nemusí hanbiť. Pacient dnes očakáva nielen špičkovú starostlivosť, ale aj slušné prostredie. Na jednej strane je jednolôžková izba s vlastným sociálnym zariadením a na strane druhej, v ostrom kontraste, 35-lôžkové oddelenie so spoločným WC a kúpelňou.

• Ako ste na oddelení zvládali situáciu, ktorá nastala koncom minulého roka v súvislosti s hromadnými výpoveďami lekárov?

Aktívne som sa tohto protestu zúčastnil aj ja. Tiež som podal výpoveď. Nie kvôli peniazom, to by som na Slovensku už dávno nebol. Hlavným dôvodom bola snaha prinútiť vládu konečne pre slovenské zdravotníctvo niečo robiť. Žiaľ, niekoľkoročné rozhovory vždy končili len prísľubmi, ak by sme nič neurobili, obeťou by bol najmä pacient. Niektoré problémy sa vyriešili, na vyriešení iných sa intenzívne pracuje, no stále sme len na začiatku dlhej cesty k zlepšeniu súčasného stavu, keď už niekoľko rokov poskakujeme na hrane útesu a jedinou záchranou je ochota a trpezlivosť zdravotníkov. Slovenské zdravotníctvo potrebuje zásadné reformy. Mnohé sú nepopulárne, pre zdravotníkov aj pacientov, no ak chceme lepšiu starostlivosť, inej cesty niet.

• Prečo ste sa ako lekár rozhodli ostať na Slovensku? Nelákala vás práca v zahraničí?

Nad odchodom do zahraničia som až doteraz nerozmýšľal. Vždy som chcel pracovať na Slovensku. Hlavným dôvodom je to, že Slovensko mám rád a že som chcel zostať pri rodine, keďže som si vždy bol vedomý toho, že bez pomoci je občas nemožné sa dostať k adekvátnej starostlivosti. Len obyčajné predoperačné vyšetrenie je niekedy obrovským problémom. Je mi ľúto ľudí, ktorí nemajú v rodine zdravotníka, ktorému by mohli zavolať a poradiť sa s ním. Ďalším, skôr osobnostným dôvodom je moja neochota zvykať si na nové prostredie. Kdekoľvek by som bol a akokoľvek dlho, vždy by som sa tam cítil ako cudzinec.  

Čo sa týka platu, dnes už je situácia výrazne lepšia. Keď som začínal, plat bez služieb bol skôr výsmechom. Pre porovnanie, súčasný základný plat absolventa som mal pri desiatich službách... Napriek tomu som zostal. Dnes musíme motivovať predovšetkým absolventov, aby zostali na Slovensku. My, ktorí už na Slovensku nejaký ten rok pracujeme, skôr než finančnú motiváciu potrebujeme viac kolegýň a kolegov a slušné prostredie s moderným prístrojovým vybavením. Tí kolegovia, ktorí sa rozhodli pracovať v zahraničí, patria medzi najlepších odborníkov a môžeme byť právom na nich hrdí. Tí, ktorí zostali pracovať na Slovensku, tak urobili napriek, a nie vďaka ľuďom, ktorí o našej budúcnosti rozhodujú. A aj keď pracujeme v nie práve ideálnych podmienkach, robíme porovnateľne kvalitnú medicínu ako naši kolegovia vo vyspelejších krajinách. 

Ak aj teraz občas nad odchodom uvažujem, je to kvôli celospoločenskej situácii a z obáv z toho, že o našej budúcnosti budú rozhodovať ľudia, ktorí nedokážu odsúdiť holokaust, pretože nie sú historici.

• Ako by ste zhodnotili aktuálny stav v oblasti starostlivosti ľudí o vlastné zdravie? Dávajú si väčší pozor, stúpol záujem o prevenciu alebo o zdravší životný štýl po pandémii koronavírusu?

Tak ako v minulosti, aj teraz je na Slovensku veľká skupina ľudí, ktorá sa o svoje zdravie stará. Športujú, zdravo jedia, venujú sa prevencii a problémy neriešia na internete a sociálnych sieťach, ale s odborníkmi. Žiaľ, oveľa väčšia skupina je tá, pre ktorú prevencia chorôb a zdravý životný štýl nič neznamenajú. Keď v dôsledku svojho životného štýlu títo ĺudia ochorejú, príčinu hľadajú všade inde len nie v sebe. Zásadným problémom je alkohol, obezita a fajčenie. Pandémia neviedla ľudí k pozitívnej zmene postoja k svojmu zdraviu. Skôr naopak. Mnohí prestali lekárom dôverovať a odbornú pomoc vyhľadávajú často až vtedy, keď už je neskoro. Ako internistu ma hnevá, keď pacienti po tom, čo im zachránime život, doma prestanú užívať lieky a dodržiavať režimové opatrenia. Potom sa opakovane vracajú a takto zneužívajú mimoriadne empatický slovenský zdravotný systém.

• Ktoré ochorenia v poslednom období prevažujú? Pozorujete nárast výskytu kardiovaskulárnych problémov alebo obezity u pacientov na svojom oddelení?

Najčastejšími diagnózami, s ktorými sa internom oddelení stretávame, sú kardiovaskulárne ochorenia, zápaly v rôznych lokalitách, ochorenia pečene, najmä cirhóza a onkologické ochorenia. Žiaľ, veľa hospitalizácií je takzvane sociálnych. Ide najmä o starších ľudí, ktorých prijímame dehydratovaných. Keď ich potom chceme prepustiť, príbuzní ich často odmietajú a dožadujú sa riešenia sociálnej otázky. Či sa to niekomu páči, alebo nie, medicína zaznamenala obrovský nárast kvality poskytovanej starostlivosti a ľudia, ktorí so svojimi diagnózami ešte nedávno zomierali, dnes vďaka modernej liečbe prežívajú aj desaťročia. Zvyšuje sa tak počet geriatrických pacientov, ktorí majú svoje špecifické potreby, a preto by bolo dobré, keby okrem interných oddelení boli štandardom v každej nemocnici aj geriatrické oddelenia. 

Veľkým problémom je aj obezita. Aj tá je pritom riešiteľná, preventabilne a aj liečebne. Bolo by chybou nespomenúť alkohol. Alkoholom navodená cirhóza pečene sa ani zďaleka netýka len mužov. Alkoholizmus je na Slovensku obrovský problém a riešenia, s ktorými prichádzame, sú len kozmetické. Kvôli alkoholu bolo u nás hospitalizovaných už tisíce pacientov, kvôli marihuane ani jeden.

• Ako sa vnútorne vysporiadavate s ťažšími situáciami v práci – napríklad keď musíte pacientovi oznámiť nepriaznivú prognózu ochorenia alebo ťažkú diagnózu?

Nevýhodou našej práce je, že ju nosíme v hlavách aj domov. Veľmi nepríjemné boli prvé úmrtia pacientov. Aj keď viete, že ste pre nich urobili všetko, čo ste v danej chvíli mohli, stále sa pýtate, či sa nedalo urobiť niečo viac. Komunikácia s pacientom je veľmi náročná, a to najmä vtedy, keď mu musíte povedať niečo, čo mu zmení život. Niečo sa dá naučiť, no to podstatné musí byť v človeku. Empatia, láskavosť, trpezlivosť, ochota. Ak to nemáte, pacient to vycíti. Ak sa nechceme zblázniť, musíme si zvyknúť aj na to všetko zlé, čo k našej práci patrí. Choroba, utrpenie a smrť sú súčasťou našich životov. Pravdaže nás to všetko trápi, no od nás – lekárov – sa očakáva, že budeme tí silní a rozhodní, preto so žiaľom bojujeme často v samote. Dôležité je venovať sa po práci niečomu, čo nám dovolí aspoň na chvíľu na prácu nemyslieť.

• Vo vašom prípade medzi takéto činnosti patrí napríklad aj otužovanie. Ako ste sa k nemu dostali?

Ja som zatiaľ len otužilecké batoľa. Venujem sa mu aj s manželkou len druhý rok. Stali sme sa súčasťou partie skvelých ľudí, s ktorými sa v ľadovej vode pravidelne stretávame na Podhradskom mori v Považskej Bystrici. Už za taký krátky čas na sebe pozorujem benefity otužovania. Som odolnejší voči bežnému nachladnutiu, posilnila sa teda moja imunita, a predovšetkým – po každom pobyte v ľadovej vode sa cítim nabitý pozitívnou energiou. Otužovanie má na naše telo množstvo pozitívnych účinkov, ktoré potvrdili nielen pocity otužilcov, ale aj výskumy. Nestačí sa však do vody len namočiť, ale mať aj aktívny životný štýl, zdravo sa stravovať a venovať dostatok času aj regenerácii a spánku. Téme otužovania som sa rozhodol podrobnejšie venovať aj na svojom webe, keďže mi chýbali komplexné informácie o otužovaní zhrnuté na jednom mieste. V súčasnosti prežíva otužovanie renesanciu. Občas mám ale pocit, že ide skôr o súťaž v tom, kto zverejní krajšiu fotku a kto sa pochváli dlhším pobytom vo vode. O tom otužovanie rozhodne nie je.

• Čo by ste poradili ľudom, ktorí by sa tiež chceli začať otužovať?

Ideálne je začať už v lete krátkymi studenými sprchami, postačuje aj 30 – 60 sekúnd. Potom kľudne už od septembra zahájiť vstupy do otvorenej vody. Najlepšie by bolo nájsť si vo svojom okolí skupinu otužilcov a otužovať sa s nimi. Takéto skupiny nájdete po celom Slovensku. Nemusíte mať obavy. To, čo, otužilcov spája, je vždy dobrá nálada a ochota pomôcť tým, ktorí sa chcú pridať. Poradia vám, povzbudia a motivujú. Naša skupina Otužilci a zimní plavci z Podhradského mora sa stretáva pravidelne dvakrát do týždňa a náš guru Roman Klinčúch vymýšľa rôzne aktivity, vďaka ktorým utužujeme aj naše priateľstvá. Otužovania sa netreba báť. Ak si nie ste istý, či je pre vás vhodné, pred začatím je dobré poradiť sa s lekárom. Existujú totiž ochorenia, ktoré otužovanie kontraindikujú, napríklad kardiovaskulárne choroby.

• Aké máte ešte záľuby? Pri akej činnosti dokážete najlepšie vypnúť?

Musím úprimne priznať, že záľub mám a mal som pomerne veľa. Nie pri všetkých som zostal a nie všetkým sa venujem pravidelne. Som presvedčený, že lekár by sa mal starať o ľudí aj mimo nemocnice a dbať na prevenciu ochorení, najmä tých civilizačných. Preto som s cieľom zvýšenia aktivity ľudí vo svojom okolí založil na podnet Manínskeho stovkára našu lokálnu Jasenickú stovečku. Cieľom je aspoň stokrát za rok absolvovať výstup na vrch Klapy pri obci Jasenica, v ktorej žijem, prípadne venovať sa inej turistickej alebo športovej aktivite. S hanbou musím priznať, že v minulom ročníku mi do stovky chýbalo približne 20 výstupov, no aj tak to bolo niekoľkonásobne viac, než som absolvoval rok predtým. Osobne ma ale viac potešili tí, ktorí túto stovku prekročili. Mojou ďalšou obľúbenou aktivitou je bicyklovanie, ktoré som posledné roky zanedbával a tento rok ho chcem výraznejšie reštartovať. Relaxom je pre mňa tiež fotenie, písanie, a keď mám chuť na sebatrýznenie, tak aj sledovanie politických diskusií. (úsmev) Najradšej čas trávim s rodinkou – s manželkou a synom, ktorí sú mojou dennodennou oporou.

• Spomenuli ste svoj web. Aktívne ste pôsobili ako popularizátor medicínskych tém počas pandémie. Prečo ste sa minulý rok rozhodli skoncovať s publikovaním príspevkov na sociálnej sieti?

Počas pandémie som začal písať krátke postrehy týkajúce sa covidu, jeho prejavov, diagnostiky a liečby z pohľadu lekára, ktorý sa s ním denne stretával. Postupne sa tieto príspevky dostali k množstvu ľudí, nakoniec môj osobný blog na sociálnej sieti sledovalo okolo 40 tisíc ľudí. Podporoval som väčšinu protipandemických opatrení, aj očkovanie. Keď som videl chyby v manažmente pandémie, nebál som sa ich popísať. Hneď na začiatku pandémie som vymyslel pomerne úspešnú kampaň „Rúško nie je hanba“, ktorej plagáty boli rozvešané po celom Slovensku. Neskôr som bol odborným garantom kampane slovenských influencerov vedených Kristínou Tormovou, #spolupracapreslovensko. 

Výsledkom tejto mojej nezištnej aktivity, ktorej cieľom bolo pomôcť v boji s pandémiou, boli vyhrážky smrťou a množstvo hanlivých príspevkov v diskusiách. Po tom, čo som musel z obavy o svoj život podať trestné oznámenie na polícii, ktoré skončilo tak, že sa skutok nestal, rozhodol som sa svoj osobný blog zrušiť a o covide som prestal písať a vyjadrovať sa pre média. Keďže píšem rád, začínam sa k tejto aktivite pomaly vracať, no už nie na toxickej sociálnej sieti, ale na vlastnom webe. Zároveň si vyberám témy, u ktorých je predpoklad, že nebudú viesť u mojich „fanúšikov“ k opätovnému zastrašovaniu a šikane.